Duša milovníka hôr uväznená v tele devätnásťročnej dievčiny, ktorá ju trápi medzi množstvom kadičiek a odmeriek kdesi v labáku. Číra radosť z tanca a pohybu zrkadliaca sa v očiach len do tej chvíle, kým sa nemusí venovať nemeckým slovíčkam a biologickým pojmom. Dve mladé dievčatá píšuce svoj príbeh. Nie však tým správnym perom. Perom šťastia.
Blázni a opití hovoria pravdu. Po ôsmich mesiacoch sa zišla na chate gymplácka spoločnosť, národa budúcnosť. Čím viac sa hľadelo na dno pohára, tým úprimnejšia bola debata medzi štrnástimi zúčastnenými slečnami. Jednou z tém boli úspechy a nezdary posledných mesiacov. Strednú školu sme predsa všetky opúšťali plné ideálov, s cieľmi a snami. Čo sa s nimi stalo?
Šokujúce bolo pre mňa zistenie, že ani jedna z nás nerobila to, čo by naozaj chcela. Dôvody boli rôzne. Niektoré sa o to pokúsili, ale nevyšlo, iné proste chápali, že s tým nebudú mať v budúcnosti uplatnenie, ďalšie nemali ani len odvahu to skúsiť. Ani jeden zo štrnástich príbehov nebol písaný perom šťastia. Našli sa tri – štyri také, ktoré si našli dostatočnú náhradu pravého životného šťastia a boli spokojné aj so svojím súčasným životným príbehom. Mali šťastie, hoci si ho nezvolili. Nie však to primárne šťastie.
Často sa sťažujeme na dobu, na spoločnosť. Áno, uvedomujem si, aká je. Nežije sa ľahko. Do mladých ľudí je vkladaná nádej, že sa môže niečo zmeniť. Lenže mnohí mladí ľudia nevedia ani len to, kam oni sami kráčajú. Pritom keby sa držali toho, čo ich baví a čo majú radi, mohli by dokráčať veľmi ďaleko. Viem, že sú oveľa pálčivejšie problémy, ktoré treba riešiť. Som však toho názoru, že je právom, no zároveň povinnosťou každého z nás urobiť v prvom rade šťastného seba. Až potom budeme môcť pomáhať iným a hýbať svetom. Mladí ľudia ešte majú pomerne veľkú šancu niečo v tomto ohľade zmeniť. Ešte nie sú v zabehnutých koľajach ako tí skôr narodení, nemajú rodiny a deti, nemajú veľkú zodpovednosť. Dospelí to majú ťažšie práve pre povinnosti a zodpovednosť, ktorú nesú. Ťažko budem hustiť do tridsaťštyriročného chlapa s troma malými deťmi a hypotékou, aby odišiel z práce, ktorá ho nebaví, našiel si takú, v ktorej bude spokojný a k tomu všetkému sa ešte aj usmieval. To by bola z jeho strany odvaha hraničiaca so šialenstvom, odsúdená na neúspech. Faktom však ostáva, že k príbehu šťastia má takýto človek ďaleko.
Nebolo jednoduché dopracovať sa k odpovediam na otázku o životnom šťastí. Bolo zaujímavé sledovať, ako najskôr boli ľudia ochotní na túto tému debatovať, keď však už otázky začali byť ostrejšie a dobiedzavejšie, akoby sa stiahli späť. Človeku sa ťažko priznáva, že zlyhal. Ani nie tak pred inými ako pred sebou samým. Ani ja nie som výnimkou. Ani ja som v tom zlomovom momente neurobila všetko pre to, aby som bola naozaj šťastná. Píšem iný príbeh, takisto môj. Šťastný? Uvidíme. Určite sa však o to budem snažiť zo všetkých síl. Nech je totiž myšlienka či filozofia akokoľvek skvelá, základ je vždy v tom, začať od seba.
A čo vy? Rozhodli ste sa pre šťastie?