Najväčšia športová akcia roku 2014 síce ešte trvá, pre väčšinu Slovákov však skončila po utorkovej prehre našich hokejistov s Českou republikou. Pre niektorých v sobotu, po prehre našich hokejistov so Slovinskom. A nájdu sa aj takí, pre ktorých skončila už po prvom zápase, ako inak, prehre našich hokejistov s USA. Najhoršie na tom však je, že chuť a radosť z hokeja bola slovenskému národu vzatá už niekoľko týždňov pred prvým buly. Vďaka médiám.
Najprv nám získala zlato, nie práve najšťastnejší preklad niektorých jej viet však spôsobil, že bola slovenskej čítajúcej verejnosti vykreslená ako niekto, kto vlastne ani nebojoval za Slovensko. Ako chutí slovenská mediálna scéna si vyskúšal aj mladý zjazdár Martin Bendík, ktorého výroky spôsobili medzi ľuďmi vlnu nevôle. Mnohým sa napríklad nepozdávalo to, že vo veku 20 rokov (!) zbiera skúsenosti z najprestížnejšieho športového podujatia. No a na chuť má po tejto olympiáde pokazenú aj ďalšia reprezentantka na lyžiach, Natália Šlepecká.
Najviac to však vrelo pod pokrievkou hokejového hrnca. Pridávanie surovín začalo už minulý rok, vtedy však ešte všetko vyzeralo v poriadku a nadšený slovenský fanúšik (ktorý, áno, často fandí iba keď sa darí) sa tešil na chutnú a poriadne veľkú porciu ľadového majstrovstva. Očakávanie a apetít sa stupňovali s krátiacim sa časom pred olympijskou hostinou. Že recept je akýsi zvláštny sa zreteľne ukázalo prvýkrát pri zverejnení nominácie. Absencia Fínskeho korenia, ktoré malo pokaziť chuť najmä súperovým brankárom, sa ešte dalo pochopiť, Laco Nagy bol už dávnejšie v nemilosti trénera Vůjteka a v každom tíme je dôležitý korektný vzťah medzi trénerom a hráčom. Navyše, Vladimír Vůjtek mal na to právo. Rovnako ako nechať doma spoľahlivého zadáka Petra Podhradského, ba dokonca aj slovanistického ostrostrelca Miroslava Šatana. Mal však aj právo a moc ho zobrať?
Hladina v hrnci výrazne začala bublať práve kvôli chýbajúcej ingrediencii menom Šatan. Vůjtek to chcel zachrániť Bramborom (Marián Gáborík) a Višňou (Ľubomír Višňovský), okolnosti však hrali proti nemu a dvaja z našich najlepších hráčov boli pre svoje zranenia neschopní pridať sa k tvoriacemu sa mančaftu s jednými z najkrajších reprezentačných dresov. Čas na prípravu uplynul, dali sme do hrnca to najlepšie, čo sme mali/čo sme mohli/čo nám dovolili a sporák fičal na plný plyn. Akurát smola, že iba ten. Čo sme si namiešali, to sme si aj zjedli: štyri zápasy, štyri prehry, solídne odohraný možno len zápas proti Rusku a posledná tretina s Čechmi, ktorá nám ale na dovarenie nestačila. Hokejisti sa na ľade trápili, často tomu chýbal systém, odhodlanie, bojovnosť. Fanúšikovia sa pred obrazovkami trápili, často tomu chýbalo pochopenie, reálne očakávania a slušný slovník. Noviny či weby prinášali správy o hokejových katastrofách, potajme si však mädlili ruky, pretože aj zlé správy sú pre nich dobré správy. Nechýbala tomu dráma, znechutenie, škrípanie zubami. Toto nám veru nechutilo.
V utorok okolo deviatej večer sa dovarilo. Dobublalo, dovybuchovalo, doškrípalo. Málokto bol nasýtený, avšak zmierili sme sa s tým a dúfali sme, že si budeme môcť napraviť chuť na majstrovstvách. Hráči vyjadrili sklamanie, priznali chyby, pripustili vinu. Zdalo sa, že je koniec. Po varení však treba po sebe upratať. Vyčistiť stôl i riad. Presne to sa oficiálni kuchári rozhodli urobiť. A tak nám sú momentálne na tanier predkladané informácie o tom, že za Šatanovou nenomináciou nebola jeho chýbajúca forma, ale predsa len, nevyriešený spor s Chárom. A možno ešte niečo navyše. Že Višňovský mohol, ale nechcel nastúpiť v národnom drese. A že v kuchyni slovenského hokeja nie je všetko také jasné a čisté, akoby malo byť. Médiá nám to samozrejme celé servírujú po svojom, ochutené a okorenené podľa ich uváženia. Slovenskému fanúšikovi z tohto jedla ostala len pachuť v ústach. A na perách otázka: kto bol skutočne kuchárom?