Snívali ste už niekedy o niečom? Sen taký veľký, že vám čo i len pomyslenie na neho vyvolalo zimomriavky? Sen, ktorý sa vám premietal v hlave každý večer, keď ste si ľahli do postele? Sen, kvôli ktorému ste mali cez deň neprítomný pohľad a na perách úsmev? Sen, ktorý dával vášmu životu zmysel?
Keď som sa pred ôsmimi rokmi zamilovala do hokejky a oranžovej loptičky, ako každé zamilované dievča, aj ja som si myslela, že tento vzťah vydrží navždy. Poobedia boli naplnené hokejbalom na ihrisku, noci hokejbalom v podvedomí. Každý jeden tréning pridával farby vysnívanému obrazu, z vysielania na starej ORAVE z toho bolo po piatich rokoch HD vo vysokom rozlíšení. Noc čo noc bežala repríza jediného záberu: štadión, majstrovstvá sveta, modrá čiara, ja na nej, slovenský znak na hrudi a tá najcennejšia placka…
Ležala som na koberci a tým najkrajším živým zlatíčkam som slúžila ako preliezačka. Unavená z posledných dní, ktorých zážitky som ešte stále celkom nespracovala a neroztriedila do šuflíkov v hlave. Zrazu sa jeden z drobcov zdvihol, odcupital do kuchyne a vrátil sa s trikolórou, na ktorej viselo čerstvé zlato z majstrovstiev sveta. Prišiel ku mne a potrápil sa s tým, aby mi ho pekne zavesil na krk. Potom sa na mňa pozrel, usmial sa a spokojný s výsledkom svojej práce sa ďalej venoval kockám. A vtedy… sa otvorili dvere archívu a z nich sa vykotúľala zaprášená páska s názvom: HOKEJBALOVÝ SEN. Bola tam odvtedy, odkedy som prestala napĺňať svoje poobedia hokejbalom. Bola tam, pretože som si myslela, že na ňu už nemám nárok. Bola tam, pretože som za tie roky stratila vieru, ktorú iní nazývajú naivitou. Vieru, že každý sen sa môže stať skutočnosťou.
Niekto stlačil PLAY. Písal sa rok 2014, stála som na modrej čiare zimného štadióna po práve skončenom finálovom zápase majstrovstiev sveta v hokejbale. Na hrudi som mala slovenský znak, ktorý čiastočne prekrývala… zlatá medaila. STOP. Viac nebolo treba.
Niekedy si to Boh, Vesmír, Osud, Prozreteľnosť alebo čokoľvek iné, v čo veríte, jednoducho vymyslí inak. Už dlho som nedržala hokejku v súťažnom zápase a na majstrovstvách sveta som, samozrejme, nehrala. Päť rokov naplnených až po okraj jedinou myšlienkou sa však niekde predsa len zapísalo. Vďaka dokonalej súhre ľudí a udalostí sa mi pošťastilo stať sa členkou organizačného výboru MS. A keď dozrel čas a ja som dospela, cesta ma po mnohých zákrutách doviedla až na tú modrú čiaru. Aby som opäť získala tú vieru, ktorú iní nazývajú naivitou. Každý sen sa môže stať skutočnosťou.