Zavrela som oči a skúsila si predstaviť niečo pozitívne. Niečo, čo by som chcela, nech by to bolo akokoľvek farebné a absurdné. Môj mozog mal však ešte stále nado mnou prevahu a nesmelé optimistické myšlienky zabíjal pohľadom už pri ich zrode. Kedy sa zo mňa stal pesimistický realista?
Presný dátum si nepamätám. Pamätám si akurát časy, keď to bolo ešte dobré a potom až, keď to už dobré nebolo. Ten časový údaj, ktorý by som mohla dať na náhrobok môjho pozitívneho myslenia, tak ten si, žiaľ, nepamätám. Ťažko sa dnes verí aj tomu, že som skutočne mala takmer každý deň úsmev na tvári a pre každého motivačný citát naporúdzi. A škatuľu plnú snov, malých aj veľkých, boli tam vzdušné zámky aj princ s princeznou, veľké víťazstvá aj štvorlístky v tráve. Vtedy som nosila ružové okuliare, nie iba také obyčajné, dioptrické, ako teraz.
Keď ma prvýkrát titulovali ako dospelú, prepočula som to. Keď to urobili druhýkrát, tvárila som sa, že nepočujem. Nechcela som taká byť. Dospelá. Chcela som byť dieťa, nemať problémy, hrať sa, byť naivná, všetkým veriť a snívať. Veľa a najmä s vierou, že sny sa plnia. Aj to ,,problémové obdobie“ nazývané pubertou bolo fajn. Z detstva som si v ruksaku niesla tú vieru, naivitu a sny. Tie začali s pribúdajúcim vekom i skúsenosťami naberať veľké rozmery, tak som ich vytiahla z batoha a oni sa rozbehli. Kdesi v nedohľadne, za niekoľkými zákrutami sa zastavili a čakali tam na mňa, kým si po ne prídem. A ja som šla. Vedela som, že sú tam a to stačilo. Namiesto potknutia sa o kamene na ceste som s nimi žonglovala.
Napokon som však predsa len začala reagovať na slovíčko dospelá. Na križovatke som odbočila a vydala som sa cestou napĺňania očakávaní. Choď na VŠ, dokonči VŠ, nájdi si brigádu, viac píš, viac sa snaž, prestaň s hokejbalom, sústreď sa na školu… nebuď naivná, never ľuďom, nesnívaj. Sny vybledli, ciele sa stratili z dohľadu, úsmev sa radšej presťahoval na inú, mladšiu tvár. Deň za dňom, sivá ako šedá. Vitaj v svete dospelých.
Neviem, nepáči sa mi tu. Síce tu môžem robiť čo chcem, ale musím za to dostávať aspoň slušné peniaze. Keď už skončím tú školu, nemám zabúdať na nájdenie si vhodného partnera a aspoň dve deti. Osemhodinovka v práci a hypotéka na ďalšie desaťročie. Ešte nemám ani vlastné deti a už im zakazujem chodiť po kalužiach a smiať sa nahlas. Zimomriavky z niečoho úžasného a obrovského sú tu nedostatkovým tovarom.
Nie som sama. Poznám viacerých, ktorí zle odbočili. A možno dobre, práve preto, aby prišli na to, že je to zlé. Aby zistili čo nechcú. Ja nechcem plniť očakávania okolia a vidieť všade len sivú a šedú. Chcem dúhu a knihu, v ktorej sa stratím na niekoľko dní, chcem vyrazený dych a ústa dokorán. Lebo viete čo? Tá pozitívna predstava napokon predsa len prišla. Len na chvíľku a len vo sne, ale predsa. A kým sa neobjaví ďalší zimomriavkotvorný sen, mojim cieľom bude prísť k ďalšej križovatke. Tentoraz si však už budem lepšie všímať ukazovatele. Lebo je lepšie zhorieť, než vyhasnúť.