Bol chlapcom, ktorý ma poznal najdlhšie. Za tie roky vyrástol na mladého muža, s vlasmi dlhšími ako boli tie moje a zadkom skoro takým dobrým, ako bol ten môj.
Minulé leto sme boli obaja mladí a idealistickí. A hoci na ňu neveril, získal si ma práve romantikou. A hviezdami. Tie som vždy zbaštila iba jemu. Mal pevné objatie a rovnako pevné morálne zásady. Mal priateľku.
Nasledujúce mesiace našich vlastných rušných životov prelínalo ticho toho spoločného. Až jeden chladný februárový večer napísal čiarku tam, kde sme my v teplý augustový večer dali tri bodky. Bol sám, ja tiež. Slobodný. Ale to on bol vždy.
Príliš rýchlo sme z toho spravili vzťah. Taký, ukážkový. Aký by mal byť. A zároveň rebelský, pretože podľa slov všetkých naokolo to jednoducho nikdy nemohlo fungovať. Mali pravdu. Boli sme príliš odlišní. Náš vlak po jeho obľúbených koľajach dlho nejazdil. Vystúpili sme a vydali sa každý vlastným smerom.
Trpeli sme, plakali sme, prebolelo. Zabudli sme. On v práci a pri bubnoch, ja v škole a na ihrisku. Opäť sme sa začali otáčať za inými zadkami. Po niekoľkých mesiacoch sme si povedali, že už sme obaja pripravení znovu sa stretnúť.
Zas ma zbalil na tie hviezdy. Zas bol hanblivý. No tentoraz už bez zásad. Ich porušenie nehrozilo. Bolo leto a on mal v očiach ohníčky. Kradli sme si bozky navzájom. Bola to hra.
Už som nechcela do toho spadnúť opäť. Nevedela som sa zamilovať bez utrpenia, a tak som si povedala, že sa nezamilujem vôbec. Pokračovala som v hre. A po veľmi dlhom čase som v skutočnosti nič nehrala. Bola som to ja. Sama sebou. S ním.
Lenže prišli noci, keď mi chýbal. On a jeho vôňa. Dokonca aj zápach cigariet. Keby sme tak mali o desať rokov viac a on sa rozhodol žiť inak… keby. Leto sa chýlilo ku koncu a začiatok konca priniesol aj predzvesť jedného hluchého spoločného života. Stála som tam po jednom z jeho pevných, teplých objatí. Kráčal po moste do tmy a hmly. Vyslovil „milujem Ťa“, tentoraz to však nestačilo. Nemo som vyslovila tie isté slová za jeho nejasnou siluetou. Do ticha.