,,Bolo to fajn, ale neklapalo by nám to. Predsa len, sme súperi. Obaja máme svojich spoluhráčov

a naše tímy sa nemajú zrovna v láske. Prepáč.“
Prvýkrát preplakaná noc kvôli chlapcovi. Ale aj prvé držanie za ruky, pusa, zamilované SmS,

zdanlivo bezdôvodne skvelá nálada, úsmev na tvári a zasnený pohľad. Kolega z bránkoviska, avšak

z toho na opačnej strane ihriska. Čerstvých šestnásť a prvá rana…

Pán kapitán a výborný kamarát. Trénerovi ,,parťáci“ z prvej lavice, ktorí mohli všetko. Aj beztrestne

opisovať jeden od druhého na previerke. Pozeranie hokejových videí stiahnutých v ohromnej

kvalite a prehrávaných na displeji mobilu 3×3 cm. Dlhé tréningy a ešte dlhšie cesty domov po nich.

Hodiny a hodiny rozhovorov o všetkom a o ničom.
,,Dominika… Prepáč, je mi to strašne ľúto, ale toto som ani len netušil. Žiaľ, nie je to vzájomné. No

budem rád, ak ostaneme kamaráti. Naozaj. Po tomto ešte lepší, ako doteraz.“
Nie, človek sa nebojí opýtať. Bojí sa odpovede. Vždy je to totiž buď všetko alebo nič. Kým nepoznal

odpoveď, ešte stále mal nádej. V okamihu zodpovedania otázky však stráca kúsok zo svojho doterajšieho bytia… Druhá rana.

Posledná sezóna, posledný rok na strednej. Novembrové dni naplnené prípravami na stužkovú, tréningami, zápasmi. Začiatok konca. Skvelé obdobie.
Nový spoluhráč v tíme. Žiadosť na facebooku. Rýchly spád udalostí. Čajík, prechádzka, hokej… Zistenie, že máme rovnaké zmýšľanie, záľuby, ambície, ideály, sny. Večerná Žilina ponorená do romantického pokoja a súzvuk duší, ktoré si rozumejú i bez slov. Scéna ako z hollywoodskeho filmu. Pohľad do očí a na perách text piesne, ktorá fičala dokonca i počas prestávky na zimnom štadióne. All I need is you and I,

Without you, without…. you.

Partička potúžených spolucestujúcich vo vlaku a my dvaja absolútne nevnímajúci dianie okolo seba. Premárnená šanca. Alebo aj nie. Nový anjelik na mojej poličke. Okolitý svet vo všetkých odtieňoch ružovej. Objavil sa Pán Ideálny? Uverila som tomu až príliš rýchlo. Boli tu však informácie, ktoré som odmietala prijať a pravda, ktorej som odmietala uveriť.
,,Neviem čo mám robiť. Mám rád ju aj teba. Nechcem ublížiť ani jednej z vás. Daj mi čas. Prosím.“
Nechcel, no ublížil. Najhoršie Vianoce v živote. Nasledujúce mesiace ako z tej najhoršej nočnej mory. Keď prechádzaš peklom, neprestávaj kráčať. Tretia rana.

Leto, brigáda v kukurici. Frflanie na všetko možné: prácu, teplo, ubytovanie, jedlo, nefunkčný záchod, všakovaký hmyz, teplé pivo. Ale aj solídna partia a fajn večery, ktoré sa končili najskôr o druhej ráno, keď šiesti ľudia spoločne zaspali v jednej obrovskej posteli. Humorne ladené narážky, náznaky, strety pohľadov. Koniec brigády, smer domov. Bodaj by to ostalo medzi listami kukurice…
Pár stretnutí v rámci partie, prepísmenkované noci na čete, žhavenie mobilu neustálym prezváňaním. Žeby predsa konečne…? Stop. Pár dní v stave stratena. S tebou či bez teba som sám, prečo neviem.. Pýtam sa či to vieš ty. Stále tá istá chvíľa, ďalej to nejde, túžby nám odleteli… odleteli.
Napokon predsa len SmS, či by sme sa mohli porozprávať.
,,Neviem ako začať. Tak dobre.. je v tom Peťa. Keď si v sobotu odišla, my sme ešte spolu ostali v meste a dlho sme sa bavili. Nechcel som, aby to takto skončilo. Pochopím, ak už so mnou ani neprehovoríš, ale nehnevaj sa na ňu, prosím. Je v tom nevinne a nerada by pre to prišla o priateľstvo s tebou. Prepáč.“

Dlhá prechádzka s kamarátkou, no tentokrát mi pomôcť nemohla. Prvý raz sme nevedeli, čo povedať. Za obe však hovorili mokré stopy na líci. Tak toto sme tu ešte nemali. Štvrtá rana. Začiatok konca.

Hokejoví brankári dlhý čas chytali bez brankárskej masky. Keď sa objavili na ľade prví priekopníci s chráničmi na tvár, prevažná väčšina z nich bola biela. Až kým sa neobjavil chlapík menom Gerry Cheevers, ktorému sa nevinná biela farba zdala absolútne sa nehodiaca k hre, akou je hokej. Každú ranu, ktorú schytal do tváre, znázorňoval na maske jeden steh. Na konci svojej kariéry ich tam mal vraj stovky.
Masky v tých časoch istotne neboli prototypom bezpečnej ochrany. Napriek množstvu rán, ktoré schytali, sa však brankári vždy postavili a chytali puk ďalej. Ak to bolo nevyhnutné, aj hlavou. Za každú cenu. Nemohli bez toho žiť, a preto to robili aj za cenu bolesti. Stálo im to za to.

Podobné je to aj s láskou. Srdcia mnohých ľudí sú poznačené jazvami, ktoré tam ostali po nevydarených vzťahoch. Človek sa väčšinou spamätá: niekedy mu to trvá kratšie, inokedy dlhšie, niekedy je to ľahšie, inokedy ani nie. Dnes bez problémov pozdravím spomínaných mladých mužov, prehodím s nimi pár slov. Rany sa už viac-menej zahojili, ale ostali po nich tenké, takmer neviditeľné biele jazvy. Viem, že tam sú. Slúžia ako detektory, ktoré sa ozvú, keď sa pustím do niečoho, čo by mohlo spôsobiť ďalšiu ranu. No viem aj, že možno k nim pribudnú ďalšie. A potom, raz… raz príde vzťah, ktorý sa neskončí ranou. Naopak, bude liekom na všetky dovtedy utŕžené rany. Kruh sa uzavrie. Zbierka bude skompletizovaná a ja pochopím, že som všetky tie jazvy musela získať práve preto, aby som dokázala oceniť liek.