Upozornenie: nižšie uvedený príspevok je písaný vo fejtónovom štýle, mnohé veci sú preto zveličené. Autorka čerpala z vlastnej fantázie, akákoľvek podobnosť s realitou je čisto náhodná.

Kráčam po chodníku a doliehajú ku mne tóny známych či menej známych ľudoviek, hlasy Hečkovcov a tých pánov v ružových košeliach, ktorí sa mužne nazývajú Duo Yamaha. Kráčam na futbalový štadión, našu obecnú Maracanu, svätostánok pre väčšinu chlapov v dedine. A nielen preto, že je nedeľa. A nielen preto, že sa tam čapuje pollitra piva za osemdesiat centov. A nielen preto, že tentoraz im to pivo manželky nemôžu zakázať. Ale najmä preto, že sa tam hrá futbal. Pravý, dedinský futbal. Dvadsaťdva upotených vrieskajúcich chlapov naháňajúcich sa za jednou loptou.

Už pri vstupe vás výborne naladí usporiadateľská zložka v podobe dvoch starších pánov s milým bezzubým úsmevom a očíslovanými papierikmi v ruke. Dnes sa mi lístky cez ticketportal zohnať nepodarilo, dúfam teda, že táto dvojica evokujúca vo mne spomienku na dve čiapky s brmbolcami a pod nimi guľaté nosy Pata a Mata, mi bude vedieť s týmto problémom pomôcť. Zväčša stačí úsmev, keď sa koná derby proti susednej dedine, zvyknem vyrukovať s neexistujúcou akreditáciou z okresných novín. Prinajhoršom si vystojím radu pred dierou v plote hneď vedľa tribúny. Tá je vždy najdlhšia.

Miest na sledovanie zápasu je na výber hneď niekoľko. Najbližšie od vchodu je sektor A, ponúkajúci státie len pár metrov od hracej plochy. Pohodlne opretý o nepohodlný plôtik pozváraný z roxorov rôznych tvarov a veľkostí máte neopakovateľnú možnosť počuť dôverné rozhovory hráčov, bezprostredné reakcie na verdikty rozhodcov či posúdiť, kto by si najviac zaslúžil Oscara za najlepšie nafilmovaný pád. Oficiálna kapacita sektoru A nikdy nebola zverejnená, viacerí odborníci sa však zhodli na čísle šesťdesiat. Osemdesiatpäť pri spomínaných derby zápasoch. Nevýhodou tohto sektoru je chýbajúci priestor na odkladanie piva. Nie je totiž ľahké stáť deväťdesiat minút na vlastných nohách, sledovať góly, ktoré by ste vy určite chytili alebo strely, ktoré by ste vy určite premenili a ešte aj držať v ruke pivo za osemdesiat centov. A navyše v nedeľu.

Keď mi vyjde finta s neexistujúcou akreditáciou, mierim na samý vrch tribúny, do takzvaného presscentra. Aspoň ja som si ho tak nazvala. Je to môj súkromný priestor, jedna lavička priamo pod búdkou hlásateľa. Tam totiž nemusím dávať pozor na letiace poloplné plastové poháre piva za osemdesiat centov a počúvať pokriky plné úctivých a láskavých slov, keď sa rozhodnem vytiahnuť foťák a postaviť sa, aby som mala v zábere viac ako len hlavy divákov. Áno, sú dôležitou súčasťou obecného nedeľného predstavenia, ale nemusia byť predsa na každej fotke. A už vôbec po mne nemusia vykrikovať, že nič nevidia, keď sa postavím. Ja to viem. Práve preto mám rada moje presscentrum a za chrbtom zväčša mĺkve, nevykrikujúce, nič nehádzajúce, opustené stanovisko hlásateľa. 

V sektore B má okrem rádových fanúšikov svoje miesto aj fanklub. Nedávno robil nábor a rozšíril svoje rady o ďalších piatich členov. Teraz je ich tam teda päť. Plus zakladateľ, predseda, a dlhé roky jediný člen fanklubu prezývaný Maskot. Má neskutočný hlas, vždy kričí aj za celú tribúnu. Nepotrebuje ani megafón. Len pohár piva za osemdesiat centov každých desať minút. To aby mu nevyschlo v hrdle. Patrí mu však obdiv, pretože ako jediný fandí, aj keď sa nedarí, a v rámci svojich možností dokonca slušne. Zvyšní fanúšikovia poznajú hráčov len po stredných menách ako somár, chumaj či debil. Zvláštne, že takmer všetci hráči sa volajú rovnako.

Ak ste obecným pracovníkom, farárom, starostom, majiteľom obecných potravín alebo rodinným členom niektorého z funkcionárov, nemusíte sa tlačiť na tribúne medzi obyčajnými smrteľníkmi. Máte právo sledovať zápas z VIP priestoru, ktorý sa nachádza medzi striedačkami. Aj ja som sa tam raz vďaka svojej identite novinára dostala. Odvtedy je otec na mňa hrdý, majiteľ miestnych potravín mi vždy odzdraví a spoločnosť na mňa hľadí s rešpektom a značnou dávkou závisti. Veru, nie je to len tak, budovať si kariéru športového novinára. Najmä keď jej vrchol dosiahnete v dvadsiatich rokoch na futbalovom zápase medzi Hornou a Dolnou Maríkovou.