puzzle
foto: autorka

Na okennej parapete jednej bratislavskej intrákovej izby horí sviečka. Malá, celkom obyčajná sviečka. Ďalšia taká horí na zemi vedľa postele. Na posteli je rozložené obrovské puzzle, jedno dievča hľadá chýbajúci dielik skladačky a to druhé práve píše tento blog.

Puzzle neposkladáte len tak. Jedna jeho časť pasuje práve na jedno miesto. Zapadajú do nej štyri susedné časti a keď sa vám podarí po dlhom skúšaní spojiť ich všetky dokopy, spokojne sa usmejete a pokračujete. Napokon z toho vznikne dielo veľké ako svet. Presne taký pocit sa totiž dostaví, keď aj posledný dielik zapadne na svoje miesto.

Svet ľudí je tiež také jedno puzzle. Zhora zapadáte do mamy, oči však máte zdola celé po otcovi. Jedna strana je vyhradená pre partnera, pre toho vášho, ktorého veľkosť dlane bude akurát taká, aby sa do nej mohla schovať tá vaša. Ešte ostáva voľná jedna strana. Tam podľa mňa patrí najlepšia priateľka.

Vzťah najlepších priateliek nie je jednoduchá vec. Niekedy je náročné rozpoznať, kedy treba mlčať a kedy sú potrebné slová. Či viac v tomto momente pomôže objatie alebo stiahnutie sa do úzadia. A či teraz je lepšie utešovať alebo radšej nechať vyplakať. Vybalansovať na povrazolezeckom lane srdce a rozum.

Horný i dolný dielik vďakabohu (aj vďaka Bohu) mám, na správnu dlaň s vierou čakám, na štvrtom poste som však skúšala už viaceré kúsky. Možno by aj sadli, možno by to aj bolo fajn, možno by to aj vydržalo, možno by to aj bolo priateľstvo na celý život…. možno. Dnes už viem, že to malo ostať len pri tom možno. Štvrtý dielik som našla.

Sme rovnaké. Často spolu plačeme, desaťkrát viac sa však smejeme. Na obed vášnivo debatujeme o záchrane sveta a večer z tepla a bezpečia postele pozeráme rozprávku. Občas nás nikto nechápe a občas sa nechápeme ani my samé. Trávime spolu veľa času a nemáme ponorku. Ja sa učím vďaka nej zladiť nohavice s tričkom a ona zas súpisku slovenskej hokejovej reprezentácie. Niekedy máme v hlavách prievan kvôli nezavretým dverám a vtedy slová lietajú z jednej hlavy do druhej ako sa im zachce. A inokedy si zas vezme slovo ticho a zdieľané oboma hovorí.

Sme iné. Často oheň a voda, s možnosťou zničiť sa navzájom. Nie vždy sa pochopíme, nie vždy je to ružové, nie vždy vie jedna druhej pomôcť tak, ako by chcela. Keď vidím slzy na jej tvári, bolí to. Najmä ak som ich spôsobila ja.

Naše priateľstvo nie je niť, ktorá sa síce dá zviazať, keď sa roztrhne, no uzlík ostane. Nie je ani vzácny porcelán, ktorý keď sa rozbije, dá sa síce opäť zlepiť, ale už to nie je to čo predtým. Je to niečo úžasné, zlaté, belasé i šedé, veselé i smutné, farebné, jedinečné, božské. Božie. Je to dar od neho, pretože nám dovolil nájsť jeden z dielikov, ktorý nám pomáha stať sa kompletnými.

Keď sa čo i len jeden kúsok z puzzle stratí, je to prúser. Obrázok už nemôže byť kompletný, nech by sme spravili čokoľvek. Dávajte na dieliky pozor.

Mirka, mám Ťa rada.

,,Nechcem Ťa stratiť,“ povedala som.
,,Tak to nerob,“ odvetila.