„Dnes to bude ďalší dobrý deň,“ vravela som si ráno pri vstávaní z postele, hoc hodiny ukazovali len pár minút po piatej. Hoc vonku mrzlo a mňa čakala cesta z tepla domova na druhý koniec republiky. Hoc už bolo tých dobrých dní v poslednom období skutočne dosť. Hoc som vedela, že takéto veci netreba vravieť príliš nahlas, lebo osud už na vás čaká za rohom s natiahnutým špagátikom cez cestu a s chuťou sa na vás zasmeje, keď sa potknete..
Už ranným šprintom na vlak s niekoľkokilovým batohom na chrbte mi ten viťúz naznačoval, že dnes to sánkovanie po masle veru nebude. Naznačovanie v podobe trúbiaceho vlaku, zatiaľ čo ja som bola ešte pekný kus od stanice, nepomohlo, veselo som si šla svoje aj pri sadaní na posledné voľné miesto. A aj neskôr, keď plánovaný odpočinok pri filme celkom nečakane nahradil nečakane dlhý dialóg vedený zväčša jednou stranou. Nie mojou.
Keď učiteľ vytiahol dávno zabudnutú úlohu hádam až z posledného zaprášeného neexistujúceho pivničného kúta našej školy, už som začala šípiť, že tu dačo nehrá. Nemala som ju, samozrejme. Rovnako ako dve hodiny času strávené postávaním v jednom obchodnom centre a čakaním na Godota. Neprišiel. A rovnako ako on, ani moje dve hodiny sa už nevrátia. Pracovná schôdzka, ktorých som predtým absolvovala už niekoľko a všetky vyšli na výbornú, sa tentoraz nekonala. Nadšenie z plánovaného projektu dostalo prvú silnejšiu facku a mňa ešte teraz štípe pravé líce. Ľavé som statočne krivila do úsmevu, keď sme s kamarátkou preberali vzniknutú situáciu a dohadovali sa, či počkať ešte 5 minút. Reku, on isto prišiel, ale Matrix nepovažoval naše stretnutie za dobré a tak sme sa minuli v čase.
Zachrániť to mal večerný zápas florbalovej amatérskej ligy. Naše modré dresy dosiaľ vládli tabuľke, zmenu sme nechystali ani po dnešnom dueli. O to menej, keď na súperovej striedačke stál jediný hráč. Nevídalo, neslýchalo, taktiku sme ušili zlú a ešte nám ani poriadne neobschli dresy, už sa nám na konte objavila prvá prehra v sezóne.
Prehra. Keď si to slovíčko rozoberiete, zistíte, že vlastne ide o to, čo spravíte ,,pre hru“. Keď do niečoho vkladáte veľa, veľa sa vám aj vráti. Lenže aj na veľa prekážok na ceste naďabíte. A to bol presne prípad dnešného dňa. Prehra vám vhupne na chrbát, keď už prestávate víťaziť vy a začína víťaziť vaše ego. Zle. Prehra, poď sem, potrebujeme ťa tu.
Ego, pýchu, namyslenosť či nadutosť nevymeditujete. Nepomôže sedieť v pozícii lotosového kvetu a za zvuku zurčania potôčika za zavretými očami sledovať, ako sa rozplýva. Zato každá jedna prehra je zásah do živého. Protivník stratí veľa krvi a po každej vnútorne zvládnutej prehre je menší a menší. Až raz… sa celkom rozplynie a vám už nikdy nebude záležať na tom, či ste vyhrali alebo prehrali. Celý život bude jednoducho hrou.
Celá debata | RSS tejto debaty