Nástupište bolo vyľudnené. Vlak do Žiliny bol jediný, ktorý tam stál. S radom vagónov a nesmelým svetlo, ktoré svietilo tak v každom štvrtom okne. Vzduch už voňal tak typicky zimne. Bol začiatok decembra, prvá adventná nedeľa.
S ťažkým ruksakom na pleci nastúpila do jedného z vagónov. O pár minút už začnú nastupovať ľudia, prevažne študenti a celý vlak sa zaplní tlmenou vravou. Tak, ako to bolo každú nedeľu. Zatiaľ tu však ešte bola sama. Sedela pod jedným z mála funkčných svetiel a rozmýšľala. Spomínala. Snívala.
Prázdny vlak jej pripomenul inú, podobnú situáciu. Vtedy sa načisto nechala ovládnuť fantómami vlaku, uniesli ju do ich sveta. Vtedy jej tiež nebolo najlepšie a mala jedno z tých divných období, ktoré sa raz za čas vyskytnú v živote každého z nás. Rok… Koľko sa za ten čas zmenilo.
Na špinavé okno tíško padali snehové vločky. Keď sa za štyri dni vráti domov, bude tu zrejme už pravá kysucká zima. A potom už len jeden týždeň, a potom už len jedna cesta a… a to bude koniec začiatku.
Už tu takto sedela jedenásty raz. Napriek tomu aj dnes mala ten nepríjemný pocit. Tak, ako to bolo každú nedeľu. Od začiatku semestra. Ani po troch mesiacoch si nezvykla. Krsna to tipovala tak na tri roky. A možno dokonca nikdy nie úplne. Verila tomu. V týchto veciach zdedila po nej až príliš veľa.
Odchod z jedného života do druhého. Dva svety. Pričom ani v jednom z nich nežila úplne. Ale snažila sa. Snažila sa spojiť nespojiteľné. Mnohí nechápali, prečo vždy uteká na prvý vlak domov a opačným smerom ide až tým posledným. Pre mnohých nebol problém ostať tam hoci aj tri týždne v kuse. Zvykli si, zžili sa s mestom strašne rýchlo. Pravdou bolo, že ponúkalo neobmedzené možnosti, najmä čo sa výberu rôznych barov, krčiem a liehovín týka. Toto však bolo úplne mimo nej. Keď sa po štyroch rokoch na strednej predsa len odhodlala a šla sa párkrát s kamarátkami zabaviť, zrazu to všetko skončilo. Každá z nich nasadala v nedeľu večer na iný vlak a ich cesty sa už takmer nepretínali. Kedysi neverila, že sa takéto niečo stane. Rátali s tým, že už nebudú každý deň spolu, ale sľúbili si, že sa cez víkendy budú vídavať… Nuž, sľúbili.
Aj s týmto sa však postupne zmierila. Bola rada, keď cez víkend stihla zájsť za štuplíkmi, porobiť, čo bolo treba. A málo toho veru nebolo. Keby chcela, mohla mať i ona voľné víkendy, ísť sa zabaviť, riadne si pospať. No naložila si toho viac, ako ostatní. Súhlasila s názorom, že ak chce človek niečo dokázať, musí naozaj tvrdo makať, bojovať a drieť, aj keď iní oddychujú. Len tak príde šanca. Šťastie definovala ako to, čo sa stane, keď sa príležitosť stretne s pripravenosťou. Verila, že príležitosti sa objavujú a nemienila o ňu prísť kvôli nesplneniu svojej časti úlohy.
Aj tak však bola neraz na seba naštvaná. Ešte stále bola lenivosť vlastnosťou pre ňu typickou. Samozrejme, oproti obdobiu pol roka dozadu to bolo neporovnateľne lepšie. Ale aj tak. Bola jedným z jej najhorších démonov, ktorého sa jej doposiaľ nepodarilo definitívne poraziť.
Vlak ukrajoval prvé z mnohých kilometrov do jej dnešného cieľa. Cesty za oknom už pomaly začínali byť biele od napadaného snehu. Tichý, pokojný večer, za oknom sneh žiariaci vo svetle pouličnej lampy, teplo domova, vysedené kreslo, kniha a čaj… Od tohto odchádzala, tohto sa aspoň načas musela vzdať, ak si chcela splniť svoj sen. Samozrejme, tých vecí bolo oveľa viac a o všetkých ešte ani nevedela. No vedela, že to má svoj význam. Že hlavní je neuhnout, dobre zvulit svuj smer a jak holka musi jit až tam na sever…