Prelom starého a nového roka vo vysielaní RTVS patril najmä oslavám dvadsiateho výročia
osamostatnenia našej republiky. V súhrne dôležitých udalostí uplynulých rokov zohrával veľkú
úlohu hokej. Možno povedať, slovenský národný šport (hneď po slovenskej hádzanej). Rok 2011
priniesol najväčšiu spoločnú bolesť slovenského národa po smrti milovaného kapitána. Rok 2012
zas aspoň čiastočné stlmenie tejto bolesti a bolestné od hokejových nebies v podobe helsinského
zázraku. Slovenský hokej len potvrdil, že je jedným z tých najlepších prostriedkov na reprezentáciu
našej krajiny a na vzbudenie národného povedomia.
Neznášam a milujem na hľadaní nejakej konkrétnej veci práve to, že zväčša nenájdete hľadanú vec,
ale niečo iné, čo upúta vašu pozornosť, určite áno. Osem mesiacov starý článok, ktorý sa nedočkal
svojho uverejnenia, opisuje majstrovstvá sveta z pohľadu maturantky, ktorá práve v čase tých najlepších zápasov v histórii slovenského hokeja mala venovať čas nemeckým slovíčkam a dátumom dávno zabudnutej histórie. Myslím, že myšlienky, ktoré nesie, si aj po pomerne dlhom čase zaslúžia uzrieť svetlo sveta. Veď napokon, na to blogy sú.

Naša hokejová reprezentácia odchádzala na MS 2012 potichu, bez veľkých slov a vyhlásení. Po siedmich prehrách v príprave sa toho od nej veľa neočakávalo. Nik však nemohol ani len tušiť, aké proroctvo sa skrýva v slovách Branka Radivojeviča, že po 7 prehrách príde teraz 7 víťazstiev…

Prvý májový piatok, v úvodný deň majstrovstiev, som prišla do školy so šálom vo farbe trikolóry okolo krku. Množstvo nechápavých, udivených, pobavených či dokonca znechutených pohľadov ma neprekvapilo. Posledné roky sme nemali príliš veľa dôvodov tešiť sa zo slovenského hokeja. Byť fanúšikom našich chlapcov sa považovalo prinajlepšom za ľahšiu formu psychickej choroby. Fandiť našim za každých okolností sa totiž na Slovensku veľmi nenosí…
Úvodné zápasy proti Kanade a Fínsku dopadli presne podľa slov tých najväčších skeptikov, ktorí si po konečných výsledkoch zápasov mohli s uspokojením zašomrať popod nos: ,,Však ja som to vravel..“ 
My ostatní, ktorí sme tieto zápasy pred televíznymi obrazovkami s našimi chlapcami naplno prežívali, sme však mohli vidieť, že aj napriek prehrám má v sebe toto mužstvo niečo, čím je odlišné od tých predchádzajúcich. 
Po nasledujúcich víťazstvách Slovensko pomaličky zachvátila hokejová horúčka. Lacove zákroky, Kopeckého gólové pozdravy do neba, Chárove obrovské kolektívne srdce, preplnené námestia a ulice v bielo-modro-červenej farbe… to všetko sa zlievalo do jedného nádherného sna, ktorý nás prekvapil pokračovaním vždy, keď sa už, podľa vyššie spomínaných skeptikov, mal skončiť. Mimochodom, z tých sa vplyvom výhier pribúdajúcich na naše konto stali, ako to ja rada hovorím, ,,taktiežfanúšikovia“.
Najkrajší zážitok z akademického týždňa? Štvrťfinále proti Kanade a následne semifinále proti Čechom. O čo väčšia bola moja radosť, keď som prišla na maturitu z občianskej náuky a pri zelenom stole visel modrý dres s dvojkrížom. Veď to sa ani nedá nezmaturovať 🙂 Potešiteľné boli aj správy, že celé gymo v čase, keď sa štvrtáci potili doma nad knihami, žilo hokejom. (Aj keď, decká.. štrajk? No ja neviem, ten by som radšej prenechala našim profesorom :)) Opäť sa potvrdili slová jedného z našich najlepších hokejistov:,,Máme tých najlepších fanúšikov na svete.“
Myslím, že meno ani netreba spomínať. Takisto ako Kopeckého gólové pozdravy do neba či záverečné gesto nášho kapitána Zdena Cháru po preberaní taniera za druhé miesto a striebornej medaily nepotrebujú komentár. Je na vás, či veríte na veci medzi nebom a zemou. Nemožno však poprieť, že celý tento šampionát sa niesol v duchu spomienky na #38. Pre neho, a podľa mňa aj vďaka nemu sa našim hokejistom podaril malý zázrak na ľade. Striebro je doma. A čo je doma, to sa počíta. 
Po veľkej tragédii z úvodu sezóny, kedy sme stratili striebro slovenského hokeja, prišlo zadosťučinenie vo forme strieborných medailí. Ostáva už len dúfať, že v budúcnosti sa nájde čo najmenej takých fanúšikov, ktorí našich hokejistov vyprevadia na MS bučaním.