Kam jsme se poděli
kam jsme se to poděli
kde je ti konec můj jediný příteli
zmizels mi nevím kam
sám sám sám
jsem tady sám
Vždy sa mi zdala otázka Čoho sa najviac bojíte? zaujímavá. Nech som ale rozmýšľala akokoľvek, nedopátrala som sa vo svojej mysli ani v srdci odpovede na túto otázku. Nebola som na tom ani zďaleka tak dobre, ako Harry Potter, ktorý sa bál samotného strachu. To je ušľachtilý strach. Aj strach z pavúkov, hadov či myší má svoje opodstatnenie. Je ale možné nemať ten najväčší strach z ničoho? Nebola som presvedčená o tom, že práve ja by som mala byť niečoho takého ušetrená..
A veruže som ani nebola. Môj najväčší strach bol dômyselne ukrytý. Hoci ma celý život sprevádzal a nikdy mi nedal pokoj, obzvlášť nie vo chvíľach, keď mi bolo dobre, ako blesk z jasného neba sa objavil až dnes. S obrovskou silou, razanciou a zároveň definitívou zasiahol presne vnútro a rozčesol ho napoly. Bol skrytý v slovách piesne od Nohavicu. Najviac sa bojím, že si raz ,,budem môcť“ zaspievať slová jeho ,,Prítel-a“. Že tu zostanem sama.
So samotou je to v dnešnej dobe ťažko. Najmä, ak máte okolo seba skvelých priateľov, rodinu a veríte aj v oporu menom Boh. V takom prípade vlastne ani nemáte právo sťažovať sa na niečo také ako samota. Lenže… aj tí priatelia majú svojich priateľov. Partnerov. Otec má mamu a mama má otca. A tak hoci cez deň zvládate všetky debaty pri kávičke s úsmevom, plánujete záchranu sveta, počúvate neutíchajúci plač polročných dvojičiek, ktoré sa napriek všetkému snažíte utíšiť a vo vzácnych chvíľkach len pre seba sa zahĺbite do knižky, každý deň sa končím večerom. A so zapadajúcim slnkom by každý človek rád zo seba striasol aj povinnosti a problémy uplynulého dňa. Len sa tak tíško schúliť niekomu do náručia, cítiť teplo milujúceho a zároveň milovaného človeka, môcť sa vyplakať bez nutnosti odpovedať na akékoľvek otázky, nastaviť tvár bozku…
Ak má tu na svete niečo naozaj význam, tak je to láska. Má mnoho podôb, berie, no stonásobne vracia späť. Vraj je to to jediné, čo človek získava práve tým, že dáva. Niekedy je však vyčerpávajúce, dávať lásku. Človek ju potrebuje aj dostať. A potrebuje aj jej najpraobyčajnejšiu a zároveň najdokonalejšiu formu. Obyčajný kúsok ľudského šťastia, zhmotnené slnko v ľudských životoch. Láska medzi mužom a ženou.
Celá debata | RSS tejto debaty