,,Och, tie naše Kysuce. Príroda je tu krásna, ale…“
Ale vie byť aj krutá. Ale je tu chudoba. Ale s ľuďmi sa nedá vychádzať. Ale niet tu práce. Ale nič sa tu neurodí. Ale…
Každý, kto tu aspoň pár rokov žil či žije, by vám vedel povedať mnoho ,ale´. Ja takisto. Tento článok však nemá byť o žiadnych ale. Tento článok má byť o tom, že nielen príroda na Kysuciach má svoje čaro.

Vyjdete z domu a nech sa vydáte ktorýmkoľvek smerom, za pár minút ste v lese. Po ceste stretnete psíka s mačkou na prechádzke. Tu dokážu zaspať schúlení vedno do klbka, vyhrievajúci sa v posledných teplých slnečných lúčoch. Tu sa riešia ponad plot odveké problémy našich starých mám, že tie sliepky zas akosi nenesú. A reku, či to bude tým žitom alebo sú už ozaj dobré akurát do polievky. Tu vidíte pred zimou pri chalúpkach pekne uložené polienka dreva, ktoré počas mnohých pracovných sobôt zviezli otcovia z lesa. Tu neexistujú žiadne ploty a každý pľac a všetky dvory na ňom sú jedno obrovské ihrisko pre deti od nula do pätnásť rokov. Tu sa na jeseň zbierajú gaštany a robia sa z nich milé zvieratká, tu sa vyfarbujú listy nielen prírodou, ale aj detskými rúčkami. Tu sa kašle na anglický trávnik, záleží len na tom, aby bola na dvore trampolína, pieskovisko a farebný bazén. Tu majú deti svoju vlastnú Tour de France a kto prvý dorazí na ihrisko, je väčší pán ako prvý pretekár pod Víťazným oblúkom. Tu sa môžete stratiť v lese na dve, tri, štyri hodiny a v skutočnosti sa nájdete. Tu je povolené spať na ihličí a machu bez toho, aby vás niekto vyrušil. Tu je v každej dedine centrum tam, kde je pri sebe kostol, krčma a škola. Tu sú najväčšími sviatkami v roku hody a futbalové derby zápasy proti susednej obci. Tu sa na čaj chodí do lesa, nie do obchodu. Ovocie rastie na stromoch a zelenina v záhradkách. Tu máte ešte stále ráno namiesto budíka kikiríkanie kohúta. Tu sa zlato vykopáva spod zeme a volá sa zemiaky. Tu o vás vedia veci, ktoré ani vy sami o sebe neviete. Tu je to proste tak a inak nie, lebo veď ,,pánko v nedžeľu v koščale gvarili“. Tu môžete ísť kúpiť ráno rožky a mlieko len v teplákoch a neučesaní. Tu môžete chodiť bosí po tráve a smiať sa nahlas. Tu sa v zime nedostanete von z vlastného domu, tu je odpratávanie snehu olympijskou disciplínou. Tu sú tie najkrajšie východy slnka a najromantickejšie západy. Tu sa v sobotu pracuje, upratuje, perie a v nedeľu odpočíva. Tu stále babičky posúvajú guličky na ošúchanom ruženčeku. Tu sa chodí po robote do krčmy ,,na jedno“, hoci sa tým myslí tri. Tu každý každého pozná. A keď nie, určite pozná aspoň jeho brata, mamu, dedka, tetu, bratranca z tretieho kolena… Tu si vás všetci pamätajú, keď ste boli ešte takíto maličkí ako ,,hen totoľa tvoja neter“. A tu si vás tak budú pamätať aj keď budete mať na konte štyri krížiky a dávno zmenený trvalý pobyt. Tu je to proste tak… alebo aj nie. Každý môže mať na to iný pohľad. Ja sa však vždy budem na Kysuce pozerať ako na miesto, kde sú lesy majestátnymi a pompéznymi prírodnými katedrálami, kde si ľudia aj napriek svojim vlastným problémom ešte vždy vedia pomôcť, kde televízia neznamená viac ako dobrý susedský rozhovor.  Miesto, ktoré ma vždy prijme takú, aká som a hoci by som podľa mnohých ľudí mala byť iná, aj tí ma vždy prijmú. Aj napriek všetkému. Miesto, ktoré je skutočným domovom.

foto: Patrik Beck