Počúvla som volanie svojich vlasov. Po takmer trištvrte roku už znelo naozaj zúfalo, s hlbokým nádychom som teda otvorila dvere a pripravila sa na to, že toto bude chvíľu trvať. „Prajete si?“ zaznelo spoza steny. K ženskému hlasu patrila ešte červeno-čierna štica, vek okolo dvadsaťpäťky a celkom sympatická tvár. Nuž, áno, potrebovala by som sa ostrihať. Na to som sem predsa prišla. Teda, okrem iného.

„Jasné, len dofarbím túto pani. Môžete aj hneď?“ Namiesto odpovede som si sadla do kresla a čakala. Nie dlho. Tak akurát, kým dofarbila tú pani. Potom sme si miesta vymenili a zatiaľ čo som čakala na namiešanie farby (keďže po trištvrte roku si moje vlasy pýtali oveľa viac, ako len skrátiť), pozerala som sa okolo. Nenápadne a nečujne, ale predsa. Spreje, hrebene, balzamy a množstvo ďalších nádob a fľašiek, pri ktorých som nemala ani poňatia, načo je ich obsah dobrý. Anjelici a rôzne maličkosti ako výzdoba, na tom tiež nebolo nič prekvapujúce. Ale kniha s menom dôverne známeho autora áno. Joe Vitale. Áno, je to ten, čo vystupoval vo filme The Secret.

Týmito vecami som si už prešla. Niečo na tom bude, akurát je to trošku viac komerčné a trošku menej hlboké. Koniec – koncov, o sile myšlienky v súčasnosti pochybuje čoraz menej ľudí. Ako však poznamenal jeden môj kamoško: na týchto návodoch na život mi niečo nesedí. Niečo bude aj na tomto. Téma na rozhovor to však bola dobrá. Po počiatočnom váhaní som to však predsa len skúsila… a po ňom som sa zaň poďakovala Bohu.

Začne to jednoducho otázkou. To je vaša kniha? A potom to už ide. Zrazu počúvate úplne cudzieho človeka hovoriť o jeho životnej ceste, plánoch, vzťahoch, zmenách, deťoch, o práci či o najväčšom sne. Nebol to ten typ ženy, ktorá každému povie všetko. Skôr naopak. Vyzerala, že svojich poslucháčov si vyberá starostlivo. A cení si najmä tých, ktorí vedia počúvať.

Rozprávali sme o mnohom. Aj o dušiach na určitej frekvencii. Tie naše boli v to piatkové doobedie naladené rovnako. Rozumeli si. A tak pomedzi cenné rady o starostlivosti o moje neposlušné vlasy, mala som dovolené nahliadnuť do vnútra ženy, ktorá stojí aj napriek pádom. Ktorá napriek nevydarenému vzťahu pokukuje po tom fešnom obchodníkovi od vedľa a verí na lásku. Ktorá napriek deleniu sa o priestory s dvoma ďalšími živnostníčkami sníva o vlastnom veľkom kaderníctve a verí, že sny sa plnia. Ktorá si napriek zodpovednej úlohe matky občas dovolí urobiť čas na seba a verí, že ešte stále môže byť život zaujímavý a plný prekvapení. Lebo to je tak. Človek nikdy nevie, čo ho čaká v obyčajnom kaderníctve. A tie dve a pol hodiny času mali oveľa väčšiu cenu ako som jej vďačne nechala za to, že zo mňa spravila o čosi iného človeka. Navonok aj zvnútra. 

PS. Počúvajte svojich kaderníkov. Jednak majú čo povedať a potom… majú v rukách nožnice a vaše vlasy.

PS 2. Spoločná fotka chýba. Chcela som ju, presne takú, ako hádže teraz každá druhá celebrita. Ale spomenula som si na to až v momente, keď boli moje vlasy z dlážky už dávno v smetnom koši. Nevadí. Aspoň mám dôvod vrátiť sa tam.