V jednej dedinke, kde každý každého poznal, sa jeden muž rozhodol, že už nebude chodiť do kostola. Čítal mnoho kníh o duchovných veciach a často v nich bolo spomínané to, v čo veria aj kresťania. Boh je v každom z nás. ,,Prečo by som mal teda chodiť do kostola, keď je Boh vo mne?“ dôvodil muž a prestal sa zúčastňovať omší…

Keď som bola malá, kostol bol pre mňa zvláštne miesto. Miesto, kam som ja chodiť musela a ostatní boli zväčša staršie babičky so šatkami na hlave a niekoľkoročnými hašlerkami v kabelke. A tak keď som spolu s mojou babkou a jej kolegyňami sedela ako päťročné dievčatko v lavičke a prijímala tie hašlerky, aby sa nik neurazil, kostol si u mňa veľmi dobré meno nespravil. Musela som byť ticho, kadidlo mi smrdelo a ten ujo vpredu stále hovoril o veciach, ktorým som nerozumela. Niečo o nebi a pekle, o blahoslavených a zatratených, o ľuďoch, ktorí žili pred tisíckami rokov. Ešte ani pesničky neboli pekné. V škôlke sme sa učili krajšie, veselšie. Jediné, na čo som sa v súvislosti s nedeľnou návštevou kostola tešila bolo, že po nej nasledoval spoločný rodinný obed. Pre mňa vtedy samozrejmá vec, dnes často obrovská vzácnosť…

Miestneho kňaza to mrzelo, a tak sa v jeden zimný podvečer vybral za mužom. Našiel ho sedieť pri kozube, v ktorom horel oheň. Sadol si a začali sa rozprávať. Muž čakal, že sa ho bude pýtať, prečo už nechodí do kostola a bude ho presviedčať, nech sa tam vráti. Ostal však prekvapený, pretože rozhovor sa krútil okolo bežných vecí. Zhovárali sa o počasí, o rodine, o práci a podobne. Ako tam tak sedeli, kňaz zobral palicu a jedno polienko posunul ďalej od ostatných…

Dnes už v kostole nedostávam hašlerky. Málokedy som na domácej nedeľnej omši, už nechodím povinne každý mesiac na detskú spoveď. Často je to iný chrám, iný kňaz, striedačka na ihrisku, auto či tichšia ulička v centre najfrekventovanejšieho mesta. Dnes mi už kadidlo vonia. A omše ma bavia. Boh totiž akosi vždy vie, čo tá alebo oná jeho ovečka potrebuje a presne to jej poskytne. Skrz Slovo, stisk ruky či Synovo telo. Skrz piesne, ktoré sú raz plné energie, inokedy zase bázne a vyvolajú zimomriavky. Na rukách aj na duši. Je pravda, že každý z nás je Boží chrám a Boh v ňom prebýva. Keď sa však ľudia stretnú a spojí sa viac takýchto chrámov, Boh a jeho sila rastie. Je to šanca, začať nedeľu úsmevom.

Rozhovor pokračoval a mužovi po hodnej chvíli padol zrak na oheň. Ten jasne horel, zatiaľ čo polienko, ktoré bolo bokom, horieť prestalo. Už len tlelo a miestami bolo vidno popol. Nebolo treba nič hovoriť. Nasledujúcu nedeľu bol muž opäť v kostole.

foto: autorka

Kostol sv. Ignáca z Loyoly, Čierne