Pri fľaši pravej slovenskej ,,pomsty z lesa“ (rozumej borovička) sa i tým menej zhovorčivým zvykne rozviazať jazyk. Môj dedko k takým nepatrí: poslucháča dokáže zaujať i bez alkoholu. Keď sa však trošku potuží, jeho príbehy sú ešte o čosi farebnejšie, pútavejšie, človeku akoby sa priam odohrávali pred očami. Tak tomu bolo i v sobotný novembrový podvečer, kedy sme sedeli spoločne za stolom a prechádzali z jednej témy na druhú bez viditeľného súvisu. Otec uzavrel tohtoročnú gulášovú sezónu posledným kotlíkom a keďže to opäť raz prehnal s jeho obľúbenými čili papričkami, ostrosť v ústach sa chlapi snažili posunúť do krku za pomoci (nie jedného) poldecáka. Dedko si vzal hlavné slovo a o chvíľu už veselo i s nádychom nostalgie spomínal na svoje zážitky z minulosti. Po veľkom množstve historiek z práce (najobľúbenejšia téma) sa dostal k téme detstva (druhá najobľúbenejšia téma). Keďže pochádzal z mnohopočetnej gazdovskej rodiny, tieto príbehy mali vždy svoju iskru a takmer vždy končili tým, že on či jeho súrodenci dostali poriadne na zadok. Vplyvom nedávnej prababkinej smrti však tentoraz spomínal o trošku vážnejšie, predsa len však s úsmevom na perách. Story o neúspešnom – viacnásobnom zabíjaní prasaťa bola pre mňa nová. Takisto spomienka na môjho pradedka, ktorý prasa dlhý čas vykrmoval a vôbec nebol nadšený robotu nešikovného mäsiara, kvôli ktorému zviera trpelo viac, ako bolo potrebné.
Za srdečného smiechu všetkých prítomných sa ku mne naklonila mama a vraví mi: ,,Dedko bol strašne dobrý človek. Babka samozrejme tiež, nech jej je zem ľahká, ale tá už mala svoje muchy. No dedko, ten bol dobrák od kosti. A moju mamu, tvoju babku, mal zo všetkých neviest najradšej.“ Pýtam sa jej, kedy zomrel: prababku som totiž ešte zažila, na neho si však vôbec nespomínam. ,,Akurát som ťa čakala, mohla som byť tak v druhom mesiaci. Boli sme tam na návšteve ako mladomanželia, pár mesiacov po svadbe.“
,, On ti vtedy povedal, že si tehotná, pamätáš sa?“ Hmm, takže i oco sa ponoril do spomienok.
Mama na neho hľadí neprítomným pohľadom a vraví: ,,Áno… Vtedy nik o tom nevedel, nikomu sme to ešte nepovedali. A on sa len na mňa pozrel, usmial sa a vraví: -Janka, ty si tehotná.-  Akoby to vedel, akoby tušil, že o pár mesiacov ho tu už nebude, že ťa nestihne. Zomrel krátko pred tvojím narodením.“
Dedko už medzitým načína ďalší z príbehov svojho bohatého života a pozornosť oboch rodičov sa obracia na neho. Ja sa však už nechytám. Spomínanie na tak dobrého človeka, ktorého som síce nepoznala, ale on vedel o mojej existencii od niekoho tam hore, ma núti poriadne rozžmurkať ten tlak v kútikoch očí. Doteraz som, našťastie, nezažila pocit straty niekoho veľmi blízkeho. Iste, pár pohrebov som už absolvovala, no vždy to boli len vzdialenejší príbuzní či starší ľudia, ktorým už sudičky odstrihli posledné okamihy života. Na mnoho ľudí dáva pozor zhora niekto blízky. Ja som si myslela, že tam nemám vybavenú protekciu. Až doteraz. Možno jeden život musel skončiť, aby mohol začať nový. Možno tam hore i ja mám niekoho (okrem Boha), kto pozorne sleduje každý môj krok. Možno tam predsa len mám protekciu. Možno môj dobrý pradedko, ktorý o mne vedel skôr ako ktokoľvek iný, vie o mne i teraz viac, ako všetci ostatní tu na zemi. Možno..