,,No konečne si tu! Kade chodíš?“
,,Ty vole, ešte na mňa vrč! Tak ja sa tu kvôli vám ponáhľam, idem skorším vlakom, stojím v uličke, kde mám životný priestor päť centimetrov štvorcových a ešte dostanem zdrba. Krása.“
,,Päť centimetrov? Domi, vieš koľko to je?“
Och, tak niekoho tu zjavne opustil zmysel pre humor takto na večer. No dobre.
,,Áno, päť centimetrov. Stála som na jednej ruke, hlavou dolu a v druhej som nad sebou držala cestovnú tašku.“

Tak vyzeral môj nedeľňajší príchod do nášho hlavného mesta poobedňajším rýchlikom Považan. Cestovanie vlakmi spoločnosti ŽSR ma vždy niečím prekvapí, o niečo obohatí. Tentoraz som sa, okrem iného, dozvedela, že cestovanie vlakom na Slovensku má moc omladiť vás tak o dvadsať rokov a navyše zjavne hľadá inšpiráciu aj mimo Európy, keďže je často prirovnávané k cestovaniu v Indii. Prečo?
Odchod vlaku za desať minút a ja som ešte doma. Nuž, ak to dnes stihnem, trhnem rekord. Bežím do kuchyne, nohy predbiehajú moje telo, hlava sa pokúša spomenúť si, čo všetko som zabudla. Otec stojí pri kuchynskej doske, precízne a nenáhlivo si krája salámu. Stelesnenie pokoja. Svojím vpádom mu zjavne naruším jeho koncentráciu, pretože práve odkrojené koliesko je o milimeter tenšie ako ostatné. Vážne sa na mňa pozrie, vezme koliesko salámy, pristúpi k mojej taške a vloží ho dnu. ,,Keď po ceste stretneš psa, daj mu tú salámu.“ Neveriacky a nemo na neho zízam, potom si spomeniem, že sa vlastne ponáhľam a nemám čas na straty času so salámou, vyberiem ju teda z tašky, položím na stôl a bežím na vlak.

Obvyklé sťahovanie národov je tento týždeň neobvyklejšie. Vlak som stihla. Nanešťastie aj ďalšia tisícka ľudí, ktorá mieri do Žiliny. Na najbližšej zastávke sa dnu nahrnú ďalší, okrem ľudí aj dva psíky. Jeden z nich javí veľký záujem o cestovku pod mojím sedadlom. V tom okamihu ocením otcovu prorockú predvídavosť a ľutujem, že som si to koliesko salámy nevzala. Píšem otcovi SmS. Jeho odpoveď: ,,No vidis. Tak mu daj babovku.“ Tak to teda nie. Bábovka je moja.
Nastupujú ďalší a ďalší ľudia. Štikútka je evidentne nervózna. Keď sa po tretíkrát zapletie do vodidla, odomkne miestnosť pre sprievodcov a pošle psa aj s jeho majiteľom dnu. Ten však sediac na dlážke veselo debatuje so svojimi spolucestujúcimi o tejto ceste, ktorá mu vraj nápadne pripomína cestovanie v Indii. Vlak preplnený ľuďmi a zvieratami, pričom jeho priestor je naplnený pachmi všetkých prítomných živočíšnych druhov. Plus pach prepáleného oleja z nedeľných rezňov. Keď na ďalšej zastávke pristúpia naši počernejší spoluobčania, podobnosť je dokonalá. Chýba už len Tádž Mahal.

Indický vlak mieri aj z Košíc do Bratislavy. A dokonca stojí aj v Žiline. Horšie je, že voľné miesto je už len na streche. S pomocou sprievodcov, ktorí nás doslova natlačia dnu, sa však nájde ďalších päť centimetrov štvorcových pre desiatky cestujúcich. Spoločnosť ŽSR si môže na svoje konto pripísať ďalší úspech, na nástupišti neostal nik. Avšak namiesto toho, aby pridala ďalšie vagóny, trhla rekord a napchala maximum ľudí na minimálny priestor. Dokonca vďaka jej cestovaniu ľudia mladnú. No naozaj! Keď sa naľavo stojaca pani, tak okolo štyridsiatky, s ťažkosťami prepracovala do svojho vrecka k zvoniacemu mobilu a následne k svojmu uchu, prvé, čo povedala: ,,Som práve vo vlaku a cítim sa ako vysokoškoláčka. Naposledy na výške som totiž stála v uličke obklopená študentmi.“ Na čo pán po mojej pravici skonštatoval: ,,Ja som naposledy vo vlaku stál pred dvadsiatimi rokmi. Cítim sa mladý, ako dávno nie.“
Smiech sa šíril preplnenou uličkou a bol tou najlepšou možnou reakciou na aktuálnu situáciu, ktorá pripomínala sardinky vo vlastnej šťave.